Kde bolo, tam bolo, hlavne, že bolo, žil v jednej dedine všetkým masťami mazaný až premazaný a možno aj premaznaný Marcel. Ľudia ho mali radi pre jeho múdrosť, dôvtip, zmysel pre humor, ale aj zmysel pre spravodlivosť a dobrý účes. Sám tvrdí, že jeho kaderníčkou je samotná posteľ, no po dedine sa povráva, že mu k tomu musí pomáhať aj pán Vankúš.
I v jedno ráno, zobudil sa Marcel v spoločnosti pána Vankúša a pozrel sa do zrkadla.
„Krásny!“ zvolal a žmurkol tým pravým ľavým okom sám na seba. Vyceril ostré tesáky,prekontroloval, či mu nechýba želiezko, trhajúce jeho ústnu dutinu a vydal sa na vandrovku.Pred odchodom ešte stihol pokarhať malého brata, zvíťaziť slovnú bitku so svojim otcom prvýkrát v živote a veru, dovolil si v kuchyni nabaštiť sa, ako sa na mocného bohatiera patrí.
Dom sa mu opúšťalo ťažko, no vedel, že to musí spraviť. Dopredu ho ťahala sila matematiky. Chcel objavovať nové krajiny, zeme, pláne, lesy, lúky, pasienky, ba i polia. Ako tak išiel, našiel na poli napoly rozťatý strom, čo si jeho bystrou hlavou vysvetlil ako znamenie, že doma zabudol spakruky odkrojiť chlebík.
V hlave mu vírili myšlienky. Krútili sa sťa klbko lienok, nalepených na polomŕtvej, ešte stále pištiacej myši. Tak isto aj tieto myšlienky. Snažil sa ich zničiť, no ony stále len bzučali a bzučali. Nemohol však dopustiť, aby sa jeho vandrovka skončila fiaskom len preto, lebo myslí na koniny. Otrieskal si hlavu o ten strom, rozhrýzol ho zubami, ani čoby to bol balíček piškótou z obchodného reťazca COOP Jednota a odhodlaný zdolať všetky prekážky, urobil ďalší krok vpred.
Hopkal sem a tam, vyspevoval si: „This is not giving up…this is letting go…ohohohoh.“ a v tom stretol samostatného človeka. Vyzeral ako keby ho aspoň raz zavreli autobusové dvere a tieto následky na ňom ostanú asi až do konca života. Jeho chlipný pohľad mu naznačil, že stojí zato vypočuť si tohto hlupáka.
„Pred čím utekáš, Marcel?“ opýtal sa chlipník.
„Nezastavíš ma, slniečko! Ja chcem konečne pokoj.“ s vycerenými zubami povedal Marcel.
„Uvedomuješ si, že pokoj dosiahneš až keď prehovoríš?“ tváril sa múdro ten človek, ktorý bol inak totálne hlúpy.
„Ďakujem, ale nepomáhaš mi. Ja sám viem, čo je pre mňa dobré. Vôbec sa nebojím, nemám strach, viem presne, ako by to dopadlo. Ale ja nechcem, lebo ma baví potichu trpieť a tváriť sa, že som temný. Mu ha ha ha“ zasmial sa potuteľne Marcel.
„Tak dobre. Ja odchádzam pokračovať v maznení. Ak sa budeš chcieť pridať, daj vedieť.“ odpovedal samostatný článok tohto rozhovoru a odkyptil sa niekam do neznáma.
Marcelove potulky bez potu boli len ulky, a veru, nedosiahol zatiaľ svoj cieľ. Ale napreduje a zato ho všetci majú radi.
Posledné príspevky odo mňa:
- Sentimentálne riešenie slovenských problémov - November 1st, 2014
- Stratené mesto Nan Mandol - September 20th, 2014
- Empatický pacifista - September 13th, 2014
- Zúfalý útek alebo vykopnutie zo spoločnosti? - August 26th, 2014
- Zlý pes - April 16th, 2014