Bolo už neskoro. Starým mlynom prefukoval jesenný vietor, akoby sa snažil vyhnať aj tie posledné lúče chladnúceho slnka čo svietilo na deravú strechu mlyna. Bolo počuť šušťanie stromov, pukanie suchých konárov, ktoré neustále prerušoval pokojne si zurčiaci potôčik.

Boli dvaja. On a ona, plní šťastia a radosti. Sedeli bez slova, dokonca bolo počuť ako sa pomaly zakráda šero a pohlcuje už časom poznačenú budovu mlyna, v ktorom kedysi starý mlynár mlel zlaté zrná na bielu múku.

Čas sa im krátil. Ich pohľady sa stretli, a aj napriek tomu že už starému mlynu vládla tma, obaja videli v očiach toho druhého smútok zmiešaný s radosťou. Ich spoločné chvíle sa mali nadlho, ak nie navždy prerušiť.
Už zajtra ráno jej oči neuvidia toho pre ktorého jej bije srdce, už zajtra ráno jeho ruky nespočinú na jej tele, pre ktoré by obetoval všetky údy vlastného tela.
Už zajtra…

Zostala im iba láska a táto noc. A noc bola ešte mladá.
Niečo sa zomlelo a preskočila medzi nimi iskra.

Keď ráno slnko začínalo svoju každodennú púť, celá dedina okolo starého mlyna  bola už v plameňoch.

Posledné príspevky odo mňa:

• Príbeh nasilu - August 5th, 2014
• Článok, len aby sa nepovedalo - April 3rd, 2014
• Volám sa Titin, celým menom.... - February 15th, 2014
• Príbeh o Radovi - January 21st, 2014
• "Zaujímavé" fotky z histórie #3 - April 14th, 2013