Poznáte ten pocit, keď niekto niečo vymyslí a vy sami ani neviete čo, no už sa sľúbite, a zrazu ste postavený pred hotovú vec a vo vašej hlave zrazu bojuje lenivosť, túžba prekonávať sa a ešte niečo, ale nepríde mi na um, čo to je?  Istotne to bolo niečo dosť podstatné, ale taký je život. Tak teda, niečo takéto sa mi stalo nedávno, cez polročné „prázdniny“, keď sme mali jeden deň na viac, a nám nenapadlo nič iné, ako ho naplno využiť. Hovorím „nám“, pretože už nejaký ten piatok sme neznámo známi ako Spoločenstvo Tranzistora, majúc aj vlastnú nálepku (aj Prílepku), takže sme niečo ako skupina mladých ľudí, ktorí sa tak nudia životom, až sa nikdy nenudia. Ale o inom som chcel.

Písal sa rok 2014, presnejšie to bol tretí február, deň, ktorý sa navždy zapíše do dejín ľudstva ako deň, keď som sa zobudil a mal som dilemu. Dilemu, že či sa mám tváriť, že som sa nezobudil a teda, že som zaspal, alebo že či znova chcem ľutovať, že som sa vyhováral. Ako áno, ako nie, vybral som si možnosť číslo dva. Obliekol som sa do krásnych, jesenných veci v tento nádherný zimný deň, do ruksaku som hodil len vodu bez jedla, veď na obed som doma, skontroloval som, či mám všetko a vyrazil som na túto púť.

Určite vás nezaujímajú detaily tejto pešej túry, ktorú sme zo začiatku absolvovali autobusom, ale podstatné je že popri tom ako sme sa navzájom slovne ničili, urážali a doberali, sme konečne vystúpili z Motorového vozidla, slúžiaceho na transport Hravých Dolnokubínčanov (toto všetko sa ukrýva pod názvom MHD), a urobili sme naše prvé krôčiky. A práve preto, že často patrím k tým, čo nevedia, kedy prestať hovoriť, dal som si záväzok, že budem celú cestu ticho. Zato som mohol počúvať, o čom sa rozprávali ostatní. Paradoxne, mnohokrát som počul niečo v zmysle: „Samo, veď povedz niečo.“

Na poli vyčerpaní sme už boli na poli.

Neviem, či ste si všimli, ale zámerne som vám zatajil, kam sme to vlastne šli. Možno ste už počuli, ale súčasťou Oravskej Magury je aj taký kopec, zvaný Kubínska Hoľa. Kráčajúc do kopca a polemizujúc nad životom, niekomu napadla otázka, že prečo je vlastne Kubínska, ale odpovede sme sa nedočkali. Hoľa je známa hlavne kvôli lyžiarskemu stredisku, ale my sme tu neboli preto.

To je ten zasnežený majestát Dolného Kubína!

Kdesi kamsi, ako sme tak šliapali hore kopcom,  dostali sme sa na križovatku ciest, a teraz nastala otázka, že kam máme ísť ďalej. V tom, ako v rozprávke niekto skríkol: „Rovno za nosom!“, a tak sme šli. Dobre, možno to nebolo presne takto, ale aspoň tak som si to predstavoval v svojej hlave, pretože naoko som bol ticho. Moja stávka my vydržala dosť dlho. A keďže sa moje ústa nudili, tak som zamestnal aspoň ruky. Hovorí sa, že samochvála smrdí, a pre tento raz asi vážne smrdela, pretože ja, Samo, veľký ekológ, som začal zbierať odpadky. By ste sa čudovali…a možno ani nie, ale sme prasce. Ako je mi jasné, že hory, to je romantika ako bič, ale toľko prezervatívov a použitých by ste ani vo verejnom dome nenašli.  Ešte šťastie, že nejaká dobrá duša mi v kríčku odložila okrem takéhoto prekvapenia aj funkčný kýblik, a tak som ho využil na prepravu nájdeného príslušenstva a odpadu.  Aj zopár tašiek a oblečenia sa našlo, takže tí ľudia vážne vedia, čo človek v núdzi potrebuje. Nejakú cenu by som im udelil, ale to asi nebude možné, lebo všetci to robia anonymne. Toľká škoda.

Nikomu nechýbal pár :)

A tu sú putujúci všetci spolu. Ak sa pozriete bližšie, zistíte, že ten zelený má vtipnú taštičku.

Bolo treba sa rýchlo rozhodovať!

Rôzne debaty o tom, že koľko metrov sme už prešli a koľko nás ešte len čaká, ma prinútili prehovoriť. Je to tak, prehovoril som a vyslovil som pravdivé slová, ktorým žiaľbohu, nikto neveril. Cesta pokračovala po horskej ceste, čo ubralo nášmu putovaniu na štýle. Ale čo už, hlavné bolo, že sme cítili, že náš cieľ nie je ďaleko. Presnejšie povedané, bol od nás vzdialený len 6,4 kilometra. Tak zneli aj moje prvé slová, vyslovené po takmer hodine cesty. Niektorí jedinci si to zjavne neuvedomili, a zareagovali o mnoho neskôr, približne s štvrťhodinovým oneskorením. Prikladám fotku tohto, inak mnou milovaného jedinca.

Dokonalý úsmev priateľa vždy poteší!

Zastavili sme sa na chate na Kubínskej holi, zjedli a vypili sme, čo sme mohli, pofotili sme sa ako správni tínedžeri, oddýchli sme si a hor sa do hôr. Napredovali sme pomerne rýchlo (v pomere s takým automobilom ani nie), takže sme si pokojne mohli odskočiť do lesa na…no veď viete čo…na geocatching! V hlbokom a temnom lese sa totižto ukrýval pamätník zosnulých žiakov, ktorých v roku 1968 zasypala lavína. Vzdali sme česť a hold ich pamiatke, uctili sme si ich aj nejakou tou minútou ticha (ja určite) a potom jeden z našich hlavných bádateľov objavil to, čo sme hľadali. Zapísali sme sa, že sme tu boli a nadšení z toho, akí sme skvelí, sme znova boli na ceste.

Konečne sme sa asi po dvoch hodinách ležérnej cesty dostali tam, kde sme chceli, na samotný vrchol toho kopca, ktorého názov doteraz neovládam, kde by sme sa ,za normálnych okolností ,mohli vyviesť lanovkou. A to vám poviem, že ten výhľad, ktorý sa nám naskytol  v momente, keď sme sa otočili o 180 stupňov, vážne stál za to, ráno sa zobudiť.  Nádherná modrá obloha so žiariacim slnkom nás sprevádzali síce celý deň, no i tak v kombinácií s tou panorámou, s tými horami a dolinami, to bolo niečo tak úžasné a tak majestátne, že si neviem predstaviť, ako asi tak môžu vyzerať Alpy, Himaláje, Kilimandžáro či Kordillery. A zatiaľ mi to ani nie je treba, pretože pocity, nahromadené vo mne, žijú skoro aj dva týždne po tom, ako sa táto kratučká púť uskutočnila. Však posúďte sami.

Aby som nebol sebec, čo už aj tak som, tak táto nádhera nedala kamarátovi, aby nevyužil jednu úžasnú vymoženosť. Celú cestu so sebou niesol padák, ťažký asi ako tisíc toaletných papierov, s myšlienkou a túžbou, že ho oprobuje. Počasie mu celý čas prialo, až kým sme sa nevyteperili na samotný vrchol, kde ten protivný vetrisko začal duť o sto šesť , a náš ľúbezný priateľ nemohol uskutočniť svoj sen.

Čo som sa za ten deň naučil je, že zatiaľ nepotrebujem cestovať za obrovské peniaze ďaleko do cudziny, aby som objavoval krásy prírody. Ďakujem, stačí mi ráno sa zobudiť a otvoriť oči. Všade naokolo mňa je toľko krásy a pôvabu, že kým ho všetok nasajem a spracujem, tak aj zostarnem. No to hádam nie, ale tak dúfam, že toto nebola naša posledná akcia, priatelia. Sľuboval som článok aj ku tej predtým, no to by som musel vynechať zopár momentov, ktoré si už moc nepamätám. Tento deň ale považujem ako prvé oficiálne neoficiálne putovanie Spoločenstva Tranzistora. Je mi nesmierne ľúto, že z tak širokej skupiny, ako sme boli cez leto, nás v onen deň bola len polovica, no i tak to je zážitok, ktorý treba zaznamenať aj takýmto trápnym spôsobom. Inak, nedá mi to, ale som rád, že som vás ráno v autobuse pekne uspokojil mojou nespokojnosťou, uľavilo sa mi.

Posledné príspevky odo mňa:

• Sentimentálne riešenie slovenských problémov - November 1st, 2014
• Stratené mesto Nan Mandol - September 20th, 2014
• Empatický pacifista - September 13th, 2014
• Zúfalý útek alebo vykopnutie zo spoločnosti? - August 26th, 2014
• Zlý pes - April 16th, 2014