Bol to deň ako každý iný. Alebo nie?
Bol iný. Nie ako každý iný.
Rado si šťastne vykračoval po svojom rodnom meste. V korunách stromov, ktoré lemovali Trhovú ulicu, spievali vtáky, ktoré sa radovali z jarného slnka. Rado sa zo slnka neradoval, radoval sa z niečoho iného. Neradoval sa tak ako každý iný človek. Radoval sa z prostých vecí, z toho že žije, z toho že je. Jedol čerstvú mrkvu ktorú si kúpil v novootvorenom zelovoci.
“Chrum, chrum,” ľahostajne chrúmal mrkvu bezstarostný Rado. No v tom, ako blesk z jasného neba, zastal.
Niečo mu padlo do oka, alebo niekto?

V tom momente ho prestala zaujímať aj chrumkavá mrkva. Zahľadel sa smerom za tou osobou ktorá upútala jeho pozornosť. Tá sa na jeho prekvapenie pozerala jeho smerom. Srdce mu začalo biť od vzrušenia. Pomyslel si, že toto je tá chvíľa o ktorej všetci hovorili, chvíľa, keď sa aj on zaľúbi. Úsmev na tvári sa mu zväčšoval. Predstavoval si, ako sa jej prihovorí, ako sa porozprávajú o počasí, rozmýšlal nad tým aká je vo vnútri. Ako sa k nej približoval, bol si istý že bude príjemná, že bude k nemu milá a vrelá.

Bola k nemu chladná. Ona totiž bola chladná aj k ostatným, bola chladná aj vo svojom vnútri. Bola to medená socha.
“Meh,” povedal si sklamane Rado,
“už nikdy nepôjdem na ulicu bez okuliarov…”

Ako sa tak Trhovou ulicou Rado vracal domov smutný, ale zmierený s osudom, premýšlal.
Bol sklamaný, že toto nie je ten deň kedy sa zaľúbil, ale tá socha ho trápila. Nechcel aby bola k nemu chladná. Nedával však pozor na cestu a tak vrazil do cigáňa, ktorý pravdepodobne vykupoval železo, potkol sa, a jeho vypracované nohy sa zaplietli a spadol, priamo do mláky. “Ako sa usuším, keď doma nemám kúrenie?”

Rado býval po mostom, kde mu jedinou spoločníčkou bola pomerne znečistená rieka. Vyzliekol sa, na tele pocítil závan vetra a striaslo ho. Svoje premočené oblečenie prevesil cez provizórny sušiak a dúfal že toto jarné slnko je už dostatočne teplé na to aby mu vysušilo veci. Docupkal do svojho prístrešku, zabalil sa do deky a zvyšok dňa strávil v so svojou druhou spoločníčkou – fľaštičkou. Keď nemohol zaspať, namiesto oviec rátal autá čo prechádzali po moste. Snívali sa mu búrlivé sny, niektoré boli príjemné, niektoré divné a na niektoré si ráno radšej ani nechcel spomenúť. Snívalo sa mu o jeho mrkvičke, o tom ako ju potajomky ukradol od predavača zeleniny, o cigáňovi, ktorý mu spôsobil toto nešťastie. Samozrejme sa mu snívalo aj o soche.

Ráno keď sa zobudil, mal v hlave okrem bolesti aj jasno. Vedel čo musí spraviť. Obliekol si ešte vlhké oblečenie, ktoré možno cez noc vyschlo, ale raňajšia rosa ho pokropila svojimi slzami. Snažil sa nájsť toho cigáňa. ktorý mu spôsobil včerajšie trápenie. Keď ho zazrel, ako rozoberá dopravné značky, pribehol k nemu a začal silno gestikulovať. Okoluidúci človek by povedal že sa idú pobiť, ale na prekvapenie sa objali.

Večer keď Rado zaspával, mal úsmev na tvári a v ruke novú, omnoho drahšiu spoločníčku. Po pár bozkoch s touto sklenou devou, sa zasmial pri myšlienke na sochu, ktorú s cigáňom ukradli, speňažili a kedže bola z medi, získali hodný obnos peňazí. Akonáhle sa dosmial, zase sa pobozkal s už o niečo prázdnejšou spoločníčkou, vytiahol denník, a písal.

“Je iróniou osudu, že socha, ktorá bola ku mne chladná, leží teraz v zberni surovín a čaká na to, kedy z nej vyrobia medené rúrky do radiátorov, ktoré budú ohrievať a šíriť teplo iným ľuďom”

Posledné príspevky odo mňa:

• Príbeh nasilu - August 5th, 2014
• Článok, len aby sa nepovedalo - April 3rd, 2014
• Volám sa Titin, celým menom.... - February 15th, 2014
• Príbeh o starom mlyne - January 11th, 2014
• "Zaujímavé" fotky z histórie #3 - April 14th, 2013