“Ten váš blog je zase prázdny.”
“Ako prázdny? Veď tých článkov je tam veľa…”
“Veď hej, ale v poslednom čase nič nové.”
“A čo také nové by tam bolo dobré?”
“Ja neviem, napíš príbeh!”
“No dobre teda, ale nebude to žiadna sláva.”
“Ale… Isto to bude dobré!”
Sedel a pozeral poloprižmúrenými očami na nepríjemne biely monitor. Hudbu, ktorá znela z reprákov po oboch stranách monitora kde tu prerušilo kliknutie myši, no častejšie ju rušil tlkot klávesnice. Pomedzi toto všetko tikali hodiny, presnejšie sekundová ručička, ktorá sa púšťala už do vopred vyhratého preteku s jej dvoma pomalšími sestrami.
Sedel tam a čakal čo sa stane. No samozrejme že sa nič nestane, pomyslel si. Mal pravdu, nič sa nestalo. Nič, čo by narušilo jeho mrhanie časom spojené s ničením jeho očí. Popravde, ani jeho chrbát na tom nebol najlepšie. Takto to ďalej nepôjde. Táto spásonosná myšlienkam mu prebehla hlavou nečakane, až ho prekvapilo, ako sa k tejto idei dostal. Možno by mohol napísať ten článok. Nie, nie… to je zbytočné, aj tak si ho nik neprečíta. Tento argument používala lenivosť v ňom už príliš často, na to, aby bol účinný. On písaval príbehy len tak, pre radosť. Jasné že pre radosť, pre peniaze určite nie…
V tejto polohe sa nedá rozmýšlať. A naozaj, v úplnej tme s monitorom, ktorý už skôr štípal oči ako svietil, sa zle rozmýšla. Mohol by som si lahnúť. Presne, iba na chvíľu zatvorím oči, nech si oddýchnu a s nimi si oddýchnem aj ja. Pre spánok nebolo vôbec ťažké vyhrať túto bitku.
Ráno keď sa zobudil, bol zo seba sklamaný. Zase raz zaspal pri počítači. Už štvrtý krát za posledný mesiac. Pesnička, ktorá hrala zo stále zapnutého počítača ho donútila vynoriť sa z lákavej ríše polospánku, do krutej reality. Nový deň sa začínal. Aký bude príbeh toho dňa je len na ňom.
Posledné príspevky odo mňa:
- Článok, len aby sa nepovedalo - April 3rd, 2014
- Volám sa Titin, celým menom.... - February 15th, 2014
- Príbeh o Radovi - January 21st, 2014
- Príbeh o starom mlyne - January 11th, 2014
- "Zaujímavé" fotky z histórie #3 - April 14th, 2013