Kedysi veľmi dávno sa v Malej Ázii, na južnom pobreží Čierneho Mora, rozprestieralo kráľovstvo Pontu. Dá sa povedať, že to bol malý úlomok z rozsiahlej ríše Alexandra Macedónskeho. Grécky vplyv bol citeľný takmer všade, veď už predtým toto územie kolonizovali grécki obyvatelia. Kráľovstvo dlhé roky spolupracovalo s Rimanmi, no v roku 120 pred našim letopočtom nastal obrat. K moci sa totiž dostal mladík s menom Mithridatés VI. Pontský (nazývaný aj Eupatór, čo znamená Dobrý otec).Narodil sa v roku 132 p.n.l. a bol to trošku paranoidný typ človeka, pretože už od mala pociťoval strach z toho, že sa ho jeho matka chce zavraždiť a podobné srandy (povráva sa, že zabila jeho otca, jej manžela). V mladosti musel zo strachu o svoj život opustiť jeho palác a všetky tieto činitele ho výrazne ovplyvnili. No vyformovali ho v muža, ktorý sa zapísal do histórie.
Mithridates patril k neuveriteľne vzdelaným a charizmatickým kráľom. Taktiež bol iniciatívny a myslel na budúcnosť. Legendy vravia, že sa dokázal dohovoriť v dvadsiatich dvoch jazykoch, čo je obdivuhodné. Patril k výborným rečníkom a pamätal si mená takmer jednej tisícky jeho vojakov, čo bola veľmi vzácna a cenná vlastnosť. Písal dokonca aj knihy o prírode a taktiež sa zaujímal o vedu a umenie. Jeho temnou stránkou bola však krutosť. Dá sa povedať, že ľudí vražil jedna radosť a bolo mu jedno, že niektorí z nich boli jeho príbuzní. Keď vyrástol a už ho otravovalo to, že musel vládnuť spolu so svojou matkou, tak ju uväznil a sám sa chopil moci. Za manželku si vzal vlastnú sestru a po dvoch rokoch ju zabil, lebo ho údajne chcela s milencom otráviť. Dôkaz jeho paranoje.
Po všetkých týchto udalostiach začal realizovať svoj diabolský plán a z malého kráľovstva začal budovať silnú, prosperujúcu a hlavne konkurencieschopnú ríšu. Obsadil okolité územia(Galatiu, Fyrgiu,Kolchiu a iné) a taktiež pomohol Bosporskému kráľovi Perisadovi V. v bojoch proti Sktýtom a Sarmantom, pričom najprv získal malé územia a neskôr po smrti Peisada V. aj jeho kráľovstvo. Nechal zavraždiť kráľa Kappadócie a dosadil na trón svojho syna, no Rimanom sa to nepáčilo a tak sa im podriadil, pretože sa necítil dostatočne silný na boj s nimi. V roku 94 p.n.l sa spojil s arménskym kráľom (aj svadbou) a v roku 92 p.n.l. aj s partským kráľom a vytvorili tak silné spojenectvo, ktorého sa Rimania museli obávať. A toto všetko dosiahol v celkom mladom veku (ak dobre počítam, tak mal maximálne 40 rokov).
Keď sa v roku 90 p.n.l. začne občianska(spojenecká) vojna v Ríme, Mithridates to využije a napadne rímske územia v Malej Ázii. To je začiatok prvej vojny Ríma s Mithridatom. Jeho armáda bola v tom období veľmi silná (300 000 až 400 000 vojakov a 400 lodí) a tak sa rozhodol, že zaútočí na rímsku provinciu Ázia a tak akosi sa mu podarilo vyhrať. Aby toho nebolo dosť, zabil miestneho správcu Aquillia(zomrel dosť vtipne, Mithridates mu do úst vlial roztavené zlato, lebo bolo známe, že Aquilius miloval zlato) a nechal zmasakrovať 80 000 (podľa Plutarcha až 150 000) Rimanov a Italikov. Vraj to spravil preto, aby si zabezpečil ich lojalitu. Za 3 roky Mithridates ovládol celú Malú Áziu, Grécko, Tráciu , časť Macedónie a taktiež ovládal Čierne more a územia na jeho pobreží. Grékom odpúšťal niektoré dane a správal sa k ním prívetivo.
Všetko vychádzalo ako malo, až kým sa do Grécka neprivalil chlapík s menom Sulla (bol to nejaký významný rímsky politik,ktorého tam poslal senát), ktorý postupne dobyl Atény a Peiraieus. Vyhrával aj ďalšie bitky nad Mithridatom, no potom ho udalosti v Ríme prinútili vrátiť sa tam a tak si pontský král mohol chvíľu oddýchnuť. Neskôr však stratil aj dôležité mesto Pergamon a tak musel podpísať mier, v ktorom sa vzdal svojich území v Grécku a aj provincie Ázia na úkor Ríma. Taktiež bol prinútený zaplatiť 3000 talentov a odovzdal 70-80 svojich lodí Rimanom. Taká bola cena za to, že ho znova uznali za rímskeho spojenca.
Ako áno, ako nie, v roku 83 p.n.l. obvinil Mithridates svojho syna z toho, že je ležérny vandrák a nechal ho popraviť. V tomto období začína aj druhá rímsko-pontská vojna, v ktorej rímsky generál a vojvodca Murena zaútočil na územie Kappadócie a túžil ho získať tak povediac na vlastnú päsť. Samozrejme, že sa mu to nepodarilo a tak začal prehrávať a vojna končí tým, keď Sulla zakázal Murenovi ďalej napádať Pontus a jeho územia. Táto vojna bola krátka, no ukázala, že Mithridates je stále silný. Postupom času však jeho popularita v Ríme klesala ešte nižšie, pretože vytváral spojenectvá s nepriateľmi Ríma. Bolo jasné, že mal niečo za lubom.
V roku 74 p.n.l umiera Bythínsky kráľ Nikomedés IV. a svoje kráľovstvo zanechal Rimanom. To sa nepáčilo Mithridatovi a preto sa postavil na stranu Nikomedovho syna, ktorý si taktiež nárokoval na trón. Jeho vojská zaútočia na Bythíniu a tým sa začína tretia vojna proti Mithridatovi. Vyhrával a získal naspäť nejaké územia, ktoré v predchádzajúcich vojnách stratil. No potom sa na čelo rímskej armády postavil L. Licinius Lucullus, ktorý bol schopný veliteľ a generál. Pod jeho vedením utrpel Mithridates drvivé porážky a pred úplnou prehrou ho zachránila len slabá pozícia Luculla v Ríme a revolta v jeho vlastných radoch.
Pontský kráľ bol oslabený, no stále sa snažil o nejaké náznaky a preto sa aj pokúsil znova zaútočiť. Vyhral jednu bitku u Zely, a na malú chvíľu znova ovládol Pontus. No potom sa generálom stane preslávený Gnaeus Pompeius ” Magnus”, ktorý nič nenechal na náhodu a Mithridata porázil. Ten utiekol ku svojmu spojencovi Tigranovi (vládca Arménska), ktorý ho však odmietol zo strachu pred Rimanmi. Mithridates bol prinútený utiecť až do Bosporského kráľovstva, kde, ako už mal vo zvyku, zabil svojho syna, ktorý v kráľovstve vládol. Snažil sa zachrániť, čo sa dá, no už vedel, že toto je jeho koniec.
Mithridates bol známy tým, že od mladého veku požíval v malých dávkach rôzne jedy, aby bol neskôr voči nim odolný. To sa teraz obrátilo proti nemu, lebo keď chcel spolu so svojimi dvoma dcérami spáchať samovraždu a všetci traja požili jed, dcéry umreli, no kráľ to prežil. A ta k musel prikázať svojmu sluhovi, aby ukončil jeho život mečom a ten tak aj spravil. Aj keď mal všetko výborne premyslené, chýbal mu malý kúsok šťastia, ktorý by mu dovolil zrealizovať jeho veľké plány. Nikto nevie, čo by sa stalo, keby sa mu to podarilo, no to už nie je vôbec podstatné. Jeho telo Pompeius čestne upálil v meste Sinope.
(pri písaní som využil zdroje: ancienthistory.about.com, forum.valka.cz,en.wikipedia.org, no hlavne som sa snažil písať z vlastnej hlavy aj keď to nie vždy bolo možné)
Posledné príspevky odo mňa:
- Sentimentálne riešenie slovenských problémov - November 1st, 2014
- Stratené mesto Nan Mandol - September 20th, 2014
- Empatický pacifista - September 13th, 2014
- Zúfalý útek alebo vykopnutie zo spoločnosti? - August 26th, 2014
- Zlý pes - April 16th, 2014